včelárik: decembra 2015

Pozor - vezieme včely

Kde a ako zohnať včely? V chovprodukte ich neponúkajú, čo teraz? Neostávalo nič iné, ako osvedčený internet. Ak niečo chceš, choď na BAZOŠ! A veru bazoš nesklamal. Ani som dlho nemusel hľadať a zrazu..."ponúkam včelie roje, volajte na číslo....". Okamžite mi prsty prebehli po klávesnici telefónu a po krátkom vyzváňaní mi zodvihla nejaká (po hlase staršia) pani. Keď zistila, že mám záujem o včely, hneď ma zabrzdila, že to musím s jej manželom, ale že ešte nie je doma, nech zavolám neskôr. Nesmelo som podvečer opakovane zavolal a to mi už zodvihol starší pán. Okamžite sme sa dohodli a začali sme dolaďovať technické záležitosti tejto pre mňa nesmierne dôležitej transakcie. Tomuto pánovi sa na včelnici rojili včely jedna radosť. Denne striasal niekoľko rojov a tie ponúkal na predaj. Bol problém zladiť čas rojenia s mojím pracovným časom, tak sme museli trošku improvizovať. Dohodli sme sa na termíne v jednú júnovú sobotu. Riziko spočívalo v nasledujúcej veci. On včelári na B-čkach ja na NN langstroth. Roje čo zozbieral osádzal do úľov s B-čkovými rámikmi. Neostávalo mi nič iné, ako skúsiť surovo presypať a striasť včielky z týchto úľov do mojich. Ale pekne po poriadku.

V deň "D" sme vyrazili na smer obec Trstená vyzbrojený 4ks úľov a mojou nepriestrelnou kombinézou. V Trstenej sme vyňúrali domček v ktorom bývali starší sympatický manželia. Po krátkom zoznámení sme sa vybrali rovno na včelnicu. Včelnica bola situovaná neďaleko poľských hraníc. Dá sa povedať, že včielky pôsobili v rámci európskej únie, poneváč len čo preleteli potok, ktorý neďaleko tiekol, už boli v Poľsku. Toľko včiel som zatiaľ po hromade nevidel, jedna plná kočovná maringotka a po okolí hojnosť úľov. Keď ujo uvidel moje úle, len krútil hlavou (ináč nebol jediný, NN lagstroth moc včelárov neobhospodaruje). Pristúpili sme k presýpaniu včiel. Včielky už aj mali vystavené nejaké medzistienky, no nič sa nedalo robiť, museli začať odznova. V podstate sme striasli štyri dvoj-trojdňové roje z rojáčikov do mojich úľov, ktoré pozostávali z jedného varoa dna s jedným nádstavkom a desiatimi medzistienkami. Na vrch medzistienok som dal placku medocukrového cesta, cca 1kg. Po otrasení sme čakali ešte asi dve hodinky, kým sa včely pozliezajú ku matkám. Bolo dosť teplo, čo sťažovalo prácu. Včielkam sa moc do úľov nechcelo. Po dvoch hodinách som jednotlivé úle pozatváral, stiahol gumenými páskami a naložil do kufra auta. S ujom sme si tľapli, vyplatil som včely a hijó do Ludrovej. Cesta bola zaujímavá. V prvom rade som sedel za volantom vo včelárskej kombinéze, len klobúk som mal dole a vedľa mňa Katka, ktorá mala včelársky závoj. Keby nás zastavili policajti, asi by nás poslali rýchlo preč aj s celým nebezpečným nákladom. Niektoré včielky si samozrejme našli nejakým zázračným spôsobom cestu vonku, takže v aute to začalo bzučať. Katka v pravidelných intervaloch hlásila "vpravo včela - vľavo včela" a ja som otváral na základe týchto pokynov okno na danej strane. Takto sme vypustili pár včiel do šíreho sveta. Po príchode na našu včelnicu som postupne povynášal úle a osadil ich do pripravených stojanov. Bolo to len radosti.